hedviga49

Pred 75 rokmi kúpil môj otec dom a záhradu. Chcel z nej vytvoriť oázu, v ktorej sa jeho rodina a priatelia budú cítiť príjemne. Záhrada končila riečkou. Niekoľko metrov od nej zasadil 4 lipy a do záhrady umiestnil svoj prvý včelí úľ. Neskôr pribudli ďalšie úle, ďalšie stromy, aj ovocné, maliny, černice, ríbezle, egreše, …, zeleninové hriadky, kvety, ozdobné kríky a všeličo iné. Záhrada začala žiť svoj vlastný život. V knižnici mu pribudlo množstvo kníh o včelách, stromoch, … jednoducho o záhrade a tom, ako z nej vytvoriť raj.

Po 75. rokoch sa stalo niečo neuveriteľné. Lipy, ktoré v čase kvitnutia boli obsypané včelami a ktorých bzučanie bolo počuť široko-ďaleko, zmĺkli. Ticho. Lipy rozkvitli, ako každý rok, ale na kvetoch nebola ani jedna včielka. Zľakla som sa. Albert Einstein povedal, že ľudia prežijú včely len o štyri roky. Máme teda 4 roky života pred sebou?

Jedna moja spolužiačka, s ktorou som sa nejako zvlášť nekamarátila, ani sme sa nenavštevovali, stretli sme sa občas v obchode, ma jedného dňa, niekoľko týždňov pred svojou smrťou, navštívila a doniesla mi korene nejakej rastliny. Vraj, aby som mala na ňu pamiatku. Rastlinke sa darí, už som ju rozmnožila, aj darovala kamarátkam. Vždy, keď zakvitla, bolo na jej kvetoch množstvo včiel. Jednoducho – medonosná. Práve teraz kvitne. Predvčerom bola na nej jedna včielka, včera dve a dnes ani jedna. Kde sa podeli?

Dozvedela som sa, že v niektorých dedinách v mojom okolí včelárom uhynuli včely a nepoznajú dôvod. Vie mi niekto vysvetliť, čo sa s našimi včielkami deje?

Len tak, na okraj. Keď som ako dieťa povedala otcovi, že som videla zdochnutú včielku, prísne ma poučil, že včielka nie je zdochnutá, že uhynula, že je pre človeka nesmierne dôležitá, lebo bez nej človek neprežije. Bol to dlhý rozhovor, na ktorý sa nezabúda. Preto mám z toho takú hrôzu … štyri roky života …