Odišiel náhle a zostali otázky, na ktoré treba odpovedať. Neodolal svetlu na konci tunela, alebo sa jeho nepokojná duša túla po tomto svete, aby si počkala na chvíľu, kedy sa všetky nejasností v súvislosti s jeho životom a smrťou vysvetlia?
V jednom svojom blogu som napísala: … klinická smrť. Tí, ktorí ju okúsili a vrátili sa späť, rozprávajú, že v okamihu mysle zhodnotili celý svoj život. Bol to medzník, kedy sa rozhodovali, či sa majú pobrať za lákavým bielym svetlom na konci tunela, alebo sa musia vrátiť späť do života.
Niektoré duše vraj zostanú uväznené na polceste vtedy, keď človek zomrie za nevyjasnených okolností. Milan Lučanský zomrel za nevyjasnených okolností a verím, že najviac sa bál toho, čo bude s jeho rodinou. … a možno aj s nami ostatnými, s touto republikou.
Jeho smrť sa stala medzníkom, kedy sa pretrhla niť spravodlivosti, ktorú už nespojíš bez uzlíka. Ten uzlík tlačí a už sa ho nezbavíš. Vyjadrené rétorikou Igora Matoviča.
Človek má strach. Premýšľa a hľadá súvislostí. Generál to nezvládol, obetoval svoj život, alebo obetovali jeho život?
To, čo sa tu deje, sa deje pod gesciou štyroch dôležitých osobností v Slovenskej republike (podľa diplomatického protokolu):
Títo ľudia nás priviedli tam, kde sme. Sľubujú nám svetlo na konci tunela. Mňa by veľmi zaujímalo, o akom svetle to hovoria. Dúfam, že nie o takom, za ktorým poslali?, odišiel? Milan Lučanský.
Zdroj:
https://hedviga49.blog.pravda.sk/2020/04/17/svetlo-na-konci-tunela/