Včera ma navštívil človek, ktorého som dlhé roky nevidela. Vlastne si ani nepamätám, či sme sa za posledných šesťdesiat rokov stretli. Je lekár. Aj keď je dôchodca, má pacientov, o ktorých sa stará.
Len tak, medzi rečou, som poznamenala, že sa mi nepáči táto nepokojná doba. Povedal, že bude ešte horšie. A len tak, medzi rečou, sa ma opýtal, či som zaočkovaná proti covidu. Nepáčilo sa mu, že nie som, a že sa ani neplánujem v najbližšej dobe očkovať. Chýba mi totiž diskusia odborníkov z jednej i z druhej strany, aby som si mohla urobiť vlastné závery. Debatu ukončil poznámkou, že lekárovi, ktorý je proti očkovaniu, by zobral diplom. Takú rezolútnu odpoveď som nečakala. Prekvapil ma.
Naša spoločnosť je už rozdelená, o tom niet pochýb. Keď sa dvaja obyčajní ľudia začnú rozprávať o tom, či sa zaočkovať a či nie, je to normálne. Ak spôsob výmeny názorov naberá na obrátkach a spoločnosť sa začne polarizovať, rozhovory vyhrocovať, čo to veští?
Ľudová múdrosť hovorí: Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí. Kto je ten tretí, to každý vie.
Už sme na tom tak, že malá iskrička môže rozpútať občiansku vojnu. Ďalšie slovenské príslovie nás poúča, že z malej iskry veľký oheň býva.
Kto bude novým Gustávom Husákom, aby to nedopustil? Boris Kollár, Eduard Heger? Či nebodaj Zuzana Čaputová? Ak už sme sa rozhodli orientovať sa na západ, tak sa tam orientujme, ale nedopusťme vojnu. Mocností rozhodujú o rozdelení sveta. Platilo to v roku 1968 a platí to aj teraz.