Teraz máme Igora Matoviča, máme mnoho iných ľudí, ktorí rozhodujú o našom živote. Prišli nové udalostí, osobné skúseností, ktoré sa v nás zapíšu. A máme aj Covid 19. Sme zodpovední, nosíme rúška, umývame si ruky, dezinfikujeme.
A čo sa vytratilo? Mesiac úcty k starším. Spomenula som si na mladšie roky, kedy nám naše deťúrence spievali pekné pesničky, recitovali básničky, … Jednu z tých pesničiek mi dnes pripomenula moja kamarátka Gabika, ale v trochu inej verzii, ako ju iste poznáte aj vy:
https://www.facebook.com/stacho007/videos/3435871056440087
Janko, môj spolužiak zo strednej školy (maturovali sme pred viac ako päťdesiatimi rokmi), písal básne a píše ich dodnes. Vydal niekoľko básnických zbierok a občas niečo zverejní aj na facebooku. Ak chcete vedieť, čo je staroba, prečítajte si toto:
Ján Nagajda: NA VRCHU HORY
Roky si vlečiem vlastný kríž
na horu, ktorá kdesi vo mne rastie.
Ja viem, že ty ju nevidíš.
Tak ako človek nevie vidieť šťastie.
Zabudol som už, čo som chcel.
A neviem, čo mi ešte chýba.
Nenosím svoje túžby na kanceľ.
Mlčaním kričím. Som len malá ryba.
Vstávam a znova padám z nôh.
Aj telo sa mi stráca v koži.
Na vrchu hory čaká Boh.
Iba On kríž môj z pliec mi zloží.