V Zozname zaregistrovaných kandidátov v blížiacich sa voľbách do Národnej rady SR som si všimla, že niektorí kandidáti zabudli na svoje pôvodné povolanie a už sú z nich profesionálni poslanci. Možno snívajú aj o tom, že si raz založia vlastnú politickú stranu. Má to svoje pozitíva.
Tajomstvo túžby po vlastnej strane sa pravdepodobne ukrýva v troch percentách. Za každý hlas, získaný vo voľbách, dostane strana jedno percento z priemernej nominálnej mzdy v národnom hospodárstve, ktorú vypočítali rok pred voľbami. (V SR je približne 4 450 000 voličov a priemerná mzda za rok 2019 bola približne 1000 €)
Druhý príspevok od štátu dostane politická strana na činnosť. Je v rovnakej výške ako za hlasy, ale štát ju vypláca v priebehu štyroch rokov.
Tretí príspevok patrí iba parlamentným stranám. Každý rok dostanú peniaze za každý poslanecký mandát, ktorý získali vo voľbách. Za prvých 20 mandátov dostane strana 30-násobok priemernej mzdy. Za ďalšie mandáty 20-násobok priemernej mzdy. Peniaze dostáva strana, nie poslanec. Ak poslanec z klubu odíde, peniaze zostanú v jeho pôvodnej strane.
Vo voľbách v roku 2016 dostali politické strany od štátu vyše 28 miliónov eur. Podrobnejšie si prečítate v článku uverejnenom v denníku Pravda:
A ako gazdovali politické strany v roku 2019:
Neviem či je pre voličov výhodnejšie, aby politické strany dostávali príspevky (z našich daní) od štátu, alebo radšej od sponzorov. A podľa čoho si sponzori vyberajú politickú stranu, do ktorej sa rozhodnú investovať? A čo od sponzorovanej strany očakávajú? To vedia len sponzori a sponzorovaná politická strana.
Ešte jedna poznámka k povolaniu poslanec. Vedeli by ste nájsť v dosluhujúcom parlamente takých ľudí, pre ktorých je poslanectvo aj podnikateľskou činnosťou? Myslím si, že medzi komerčným a politickým marketingom je veľmi tenká hranica. Dôležité tiež je, či poslanec myslí na spoločnosť, alebo iba na seba.