V strane sa to hýbe, to znamená, že ešte žije. Neodvážim sa hodnotiť situáciu v SaS. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že slová, ktoré som počula z úst Richarda Sulíka, som už kedysi dávno počula.
Vyriekol ich komunista a normalizátor Gustáv Husák:
„Prežívali sme obdobia, keď sa veľmi ťažko pracovalo a keď statoční vydržali. Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické, ale nech v tej strane zostane, čo je pevné, čo je charakterné, čo chce za tento národ zápasiť.“
Je Richard Sulík takou osobnosťou, ktorá dokáže upratať nielen vo svojej strane, ale aj v Slovenskej republike? Pokúšam sa zhrnúť všetko, čo Sulíkovci doteraz pre Slovensko urobili, ale v spomienkach sa mi vynára iba jediná úloha: odstaviť Smer–SD. Ostatné body z doterajších volebných programov zanikli v hluku boja proti nepriateľom z vládnej koalície. Najhoršie je, že sa v tomto boji riadili heslom: „Účel svätí prostriedky.“
Napadla mi ešte jedna myšlienka Gustáva Husáka:
„Ja tento národ musím zachrániť, aj keby mi mali všetci napľuť do očí.“
Je Richard Sulík politikom, ktorý bude tento národ chrániť, aj keby mu pľuli do očí? A čo sú vlastne pľuvance v ústach niektorých politikov?
Kedysi dávno som čítala, že existujú štáty, ktorým pľuvanec na zemi neprekáža. Považujú ho síce za niečo nečisté, čo bolo v ich organizme, čo vypľuli na zem. My v Európe hodnotíme podľa pľuvancov na zemi čistotu kraja a životnú úroveň ľudí, ktorí na danom území žijú, v niektorých prípadoch aj celý štát.
Tejto nečistoty sa dá zbaviť rôznym spôsobom. Ešte existujú ľudia, ktorí si pľuvanec zabalia do textilnej vreckovky, odložia do vrecka, prinesú domov a vyperú. Iní použijú papierovú vreckovku, ktorej sa dá ľahko zbaviť. Koše na odpadky sú všade. Nuž a tretí najhnusnejší spôsob zbavenia sa vlastnej špiny je vypľuť ju na nepriateľa, ktorý sa jej potom tiež musí nejakým spôsobom zbaviť.
Nebudem v tejto téme pokračovať, aj keď sa dá rozvíjať z rôznych uhlov pohľadu: medicínskeho, filozofického i politického … Už len drobnôstka. Moji spolužiaci na základnej škole súťažili v pľuvaní nielen na diaľku, ale aj na výšku – na stenu, čo nie vždy dobre dopadlo. Nielen preto, že stena bola samý pľuvanec a súdruh riaditeľ musel vyšetrovať a hľadať vinníkov. Ich rodičia potom museli stenu poumývať prípadne vybieliť. Toho sa asi na našej politickej scéne nedočkáme.