Založ si blog

Som za eutanáziu

Moja mama zomrela 23. júna 2017. Utrpenie, ktoré prežívala nielen ona, ale aj ja, pochopí len ten, kto sa dostal do podobnej situácie. Tomu to vysvetľovať netreba a tých ostatných nebudú zaujímať detaily, preto sa obmedzím  na fakty.

Záchranka ju odviezla vo Veľký piatok (asi o pol štvrtej popoludní) do Nemocnice sv. Jakuba v Bardejove. Vyšetrenia jej dal urobiť primár neurologického oddelenia – MUDr. Papírek.  Ešte v ten istý deň mi oznámil, že nech si pre ňu prídem, lebo pacientka si nevyžaduje akútnu hospitalizáciu na neurologickom oddelení.

Myslela som si, že nehovoríme o tej istej pacientke, ale rýchlo ma vyviedol z omylu. Spýtal sa ma, či si uvedomujem, že je Veľký piatok, že začali veľkonočné sviatky! Pošle mi ju domov sanitkou a hotovo. Odporučil mi, aby som po Veľkej noci zašla za jej ošetrujúcim lekárom a ten nech ju znovu pošle do nemocnice, keď tam už bude dostatok lekárov a sestričiek. Domov ju sanitka priviezla po 23:00 hodine.

V utorok po Veľkej noci ju sanitka odviezla interné oddelenie do tej istej nemocnice a tam mi ošetrujúci lekár povedal, že ak dožije do piatku, prevezú ju na LDCH. Dožila sa piatku. Po  mesiaci sa mamin zdravotný stav zlepšil a bola som šťastná, že sa môže vrátiť domov.

ADOS – agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivostí pani Mgr. Pisanskej bola pre mňa k nezaplateniu. Hneď na druhý deň prišla sestrička Martina, odborne jej ošetrila dekubity – preležaniny a poradila mi, ako sa mám o mamu starať, čo dostanem na lekársky predpis a za čo budem musieť zaplatiť. Chodila pravidelne. Mama sa na ňu tešila, lebo po ošetrení boľavých rán a trochu telocviku, sa jej uľavilo a aspoň trochu si pospala.

Niektoré rany sa jej vyliečili, iné sa dostali do štádia, kedy museli byť chirurgicky ošetrené v nemocnici. Tak sa moja mama dostala na chirurgické oddelenie, kde o niekoľko dní zomrela. Mala 91 rokov.

S prácou lekárov a sestričiek som bola veľmi spokojná, v rámci svojich možností robili, čo bolo v ich silách, až na jednu výnimku – primára neurologického oddelenia, ale ten práve slávil Veľkú noc. Možno v inom termíne by to dopadlo ináč.

Starých a chorých ľudí pribúda. Niekto si myslí, aj ja som si to myslela, že problém ešte nie je taký akútny. Patrím k tej staršej generácií a uvažujem o krajine, kde mi umožnia odísť z tohto sveta dôstojne a bezbolestne. Eutanázia je pre mňa ten správny spôsob. Ak sa raz bude o nej na Slovensku hlasovať, budem za.

Viem, že existujú ľudia, ktorí by to nikdy nepripustili. Patrila medzi nich aj moja mama. Rešpektovala som jej želanie a pomáhala som jej, aby to svoje utrpenie dôstojne zvládala, aj keď do toho začínala zasahovať demencia. Možno necítila bolesť, keď v izbe videla lietať nádherné motýle a rozprávala sa s mŕtvymi. Keď sa na chvíľu prebrala k normálnemu životu, pozrela sa na mňa a čudovala sa, že je ešte medzi živými.

Keď sa večer prišli pomodliť príbuzní a známi do Domu smútku, pre niekoho Domu nádeje, bola som im vďačná. Priala si cirkevný pohreb a jej želanie som splnila. Ľudia v dedine a širokom okolí ju mali radi a podpora, ktorú som u nich našla, sa nedá ničím nahradiť. Aj pán farár bol veľmi ústretový, za čo mu patrí moja vďaka.

Ale vrátim sa k problémom:

  • Nechápem, prečo môže byť chorý človek na jednom oddelení v nemocnici len štyri týždne. Potom ho presunú k príbuzným, nech sa starajú, lebo tak je nastavený systém, pán minister.
  • Keď som videla, že sa o mamu nedokážem sama postarať, hľadala som zariadenie, kde to dokážu lepšie, ako ja. V niektorých takých zariadeniach je poradovník a treba čakať aj niekoľko mesiacov.

Posledné týždne pred smrťou mojej mamy som stretla mnoho vzácnych ľudí. Niekedy stačil pohľad, stisk ruky, rada, … Všetci totiž pochopili, že „Každý má toľko práva, koľko má moci.“ hovorí ľudové príslovie. A dôchodca veľa moci nemá. Hovorí sa tiež, že sme civilizovaný štát, lebo máme zákony.  A ja hovorím, že máme veľa zákonov. A kto sa v nich vyzná?

Iné príslovie zase hovorí, že „Najkorupčnejší štát má najviac zákonov.“ Pomaly prichádzam na to, že toto príslovie platí aj pre naše malé Slovensko.

Jeden môj kolega a šéf súčasne, počas celej svojej kariéry (predpokladám) myslel na to, aby bolo dobre postarané o starých ľudí, lebo raz sa medzi nich dostaneme aj my. Musím uznať, že videl ďalej ako ja.

Obludy na politickej scéne

14.01.2019

V nedeľnej relácii „O päť minút dvanásť“ som sa dozvedela, kto sú obludy na slovenskej politickej scéne, aj že v slovenskom parlamente sedia fašisti. Ficofóbia pôsobiaca na niektorých viac »

Vytrhnuté z mojej diplomovky

10.01.2019

Gustáv Husák sa narodil v 10. januára 1913. Utrela som prach z kníh, ktoré som dlhšie nezobrala do rúk a padol mi zrak na moju diplomovú prácu. Ako to súvisí s posledným prezidentom éry socializmu? viac »

Nezabudnuteľný prezident Policajného zboru

06.01.2019

Žije si svoj pokojný život a myslí si, že bežný človek, ako som napríklad ja, na neho zabudol. Nie je to tak. Robila som novoročné upratovanie v počítači a objavila som niekoľko myšlienok viac »

zdravotnícka škola košice, sestričky

Nemocnice kritizujú škrty na školách

16.01.2019 18:35

So znižovaním počtu žiakov na stredných zdravotníckych školách zásadne nesúhlasí Asociácia nemocníc Slovenska.

igor matovič

Matovič dostal od prezidentských kandidátov košom

16.01.2019 18:25

Opoziční kandidáti sa spájať nechcú. Tábor môže navyše rozdrobiť aj Veronika Remišová.

Sýria, manbidž, útok, výbuch, reštaurácia, dom, teroristický

Pri atentáte v Sýrii zahynulo 18 ľudí, vrátane amerických vojakov

16.01.2019 18:23

Útočník sa odpálil pri medzinárodnej hliadke v meste Manbidž.

Pawel Adamowicz

Poslanci Sejmu si uctili starostu Gdanska, pohreb bude mať v sobotu

16.01.2019 18:16

Adamowicz bol starostom mesta Gdansk od roku 1998.

Hedviga Imrová

Štatistiky blogu

Počet článkov: 196
Celková čítanosť: 462882x
Priemerná čítanosť článkov: 2362x

Autor blogu

Kategórie